top of page
Writer's picturePetra

Milý denníček, týždeň siedmy

V pondelok som vyrazila na svoj stodvanásty ster z nosohltanu. Namiesto obligátneho „ták, zakloníme hlavu“, „ták, ste šikovná, ešte do druhej dierky“ a „ták, hotovo“ môj skafandrový hrdina uznanlivo pokýval hlavou a povedal: „Óó, vydali ste zaujímavý zvuk.“ Osviežujúci človek.


Koniec karantény som v utorok oslávila posledným domácim tréningom. Už vo vnútri nevydržím ani sekundu a definitívne zahajujem bežeckú sezónu. Nemám si kde kúpiť bežecké tenisky a môj behací les sa topí po kolená v blate. Ale ako sa to hovorí? Lepšie blato na zadku ako zadok v obývačke.


Streda, nezdala si sa mi? Bola som na kope miest, videla záplavy ľudí pochutnávajúcich si na slniečku a viedla som päť hlbokých konverzácií. Spočítala som ich, aby som vedela. Celých päť! Myslím, že sa mi o chvíľu rozletí hlava, čo je smutným znamením toho, že som si od pekného života odvykla. A keď vravím pekný, myslím tým veľmi pekný. Zjedla som dva koláčiky.

Dva koláčiky.

Dva.

Každý iný.


Vo štvrtok sme s Dorotou prvý raz samé doma. V praxi to znamená, že sa celý deň zmätene motáme na dráhe obývačka – kuchyňa, hundreme si pod nos a kŕmime sa dobrotami. Dorota – doBrota. To nebude náhoda. Okrem toho nám domov svieti kopa slnka a poštárka priniesla semienka na moje balkónové záhradkárčenie. Cítim nové začiatky a potrebujem nové kvetináče. Na obale píšu, že bôb dorastá do výšky jedného metra.


Piatok i sobota sa podeli ktovie kam v rytme práca – prázdno – Dora – prázdno – práca – mascarpone s čučoriedkami – prázdno – práca. Vlastne predsa len sa niečo dialo. Dorota sa naučila nadávať slnku, keď na ňu nesvieti. Keby ste potrebovali kurz asertivity, moja mačka je tu pre vás.


V nedeľu sme sa s Lukom začali oslovovať Iva a Danuša. Ja som Iva a on Danuša. Pridelili sme si aj priezviská, ale ja som Danušino zabudla a Ivino vám povedať nemôžem, pretože je to priezvisko skutočného človeka, ktorý za nič nemôže. Tip na zmysluplnú aktivitu s rodinou.


Comments


bottom of page